Islámské otroctví, část II.

Islamské otroctvo, (časť 2):

http://medzicas.sk/islamske-otroctvo-cast-2-zotrocenie-moslimami-v-indii-pocas-predsultanatneho-obdobia/

By  

Předcházející díl:

Zotročenie moslimami v Indii počas predsultanátneho obdobia

Po menšej prestávke pokračujeme v cykle islamské otroctvo. Veľmi zaujímavá časť, obávam sa však, že sa nebude páčiť apologetom islamu. A tešte sa, v budúcnosti vyvrátime aj obľúbený mýtus o mierovom šírení islamu v Indonézii a v Malajzii, ktorý tak často a s takou obľubou radi citujú všelijakí multikultúrni pablbi. Podotýkam, že už Mohamed (pissed be upon him) vyzýval na džihád do Indie – však kradnúť treba. V Indii vidíme klasický príklad moslimského kolonializmu. Vďaka šikovnej mediálnej manipulácii máme akosi zakorenené, že plantáže sú fuj, ale otrok v dome to má lepšie. A odkiaľ viete, že moslimovia nemali plantáže, na ktorých by pracovali otroci? že sa o tom nikde nepíše? a ako sa vám páčia armády kastrovaných otrokov? veľmi praktické – to si mysleli aj moslimovia…

Toto je časť 3 kapitoly “Islamské otroctvo” z knihy M.A. Khana “Islamic Jihad: Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva” Táto časť sa venuje hororovej ságe málo známeho islamského zotročovania v Indii v období pred sultanátom, 715-1206 (Časť 1, časť 2, časť 4).

islamic_holocaust_india


ZOTROČENIE MOSLIMAMI V INDIIMoslimskí okupanti a vládcovia vždy masívne zotročovali neveriacich kdekoľvek, kam prišli: v Európe, Afrike aj Ázii. V tejto diskusii budeme prezentovať zotročovanie moslimami v stredovekej Indii tak, ako bolo zaznamenané vtedajšími moslimskými historikmi. Tak isto budeme prezentovať krátke záznamy o islamskom otroctve v Afrike, Európe a kdekoľvek inde v Ázii.

Muhammad bin Kásim:

Útok islamu na hranie Indie začal počas vlády kalifa Omara útokom a vyplienením Tány v roku 636, iba štyri roky po smrti proroka Mohameda. Za ďalších kalifov bolo osem ďalších podobných plieniacich expedícií: Othman, Ali a Mu’awiyah.

Tieto rané útoky moslimských okupantov niekedy priniesli korisť a otrokov okrem vraždenia a plienenia, ale nepodarilo sa im získať pre islam v Indii nejakú oporu. S požehnaním kalifu al Walída, Hadžádž bin Jusúf vyslal dve expedície do Sindu, ktoré viedol Ubajdulláh a Budajl. Obe výpravy utrpeli ťažké straty; obaja velitelia padli. S veľkou bolesťou v srdci Hadžadž ďalej poslal svojho synovca a zaťa, Kásima, na čele skupiny 6000 vojakov.

Dobil Debal v Sinde v roku 712, čím získal pevnú a trvalú pevnosť pre islam v Hindustane. Debal, podľa záznamu slávneho muslimského historika al Biladúrího bol vzatý útokom a masaker trval tri dni… kňazi chrámu boli zmasakrovaní”[1] Muži starší ako sedemnásť rokov boli pobití a ženy a deti zotročené. Celkový počet zajatcov z Debalu nie je známy; ale medzi nimi je 700 krásavíc, ktoré hľadali útočisko v chrámoch, zaznamenáva Čačnama. Jedna pätina koristi a otrokov patrila kalifovi, čo predstavovalo sedemdesiat päť dievčat, bolo poslané Hadžádžovi. Zbytok bol rozdelený medzi jeho vojakmi.[2]
Pri útoku na Rawar zaznamenáva Čačnama, “keď bol spočítaný počet zajatcov, zistilo sa, že ich bolo okolo tridsať tisíc, medzi nimi boli dcéry náčelníkov a jedna z nich bola dcéra sestry Rai Dáhira. Jedna pätina väzňov a koristi bola poslaná Hadžádžovi.”[3] Ako zaznamenáva Čačnama, keď Brahmanabád padol do rúk moslimom, padlo 8 000 až 26 000 mužov. Jedna pätina väzňov bola vybraná a odložená bokom, bolo ich dohromady 20 000 a zbytok bol rozdelený medzi vojakov.[4] To znamená, že pri tomto útoku bolo zotročených okolo 100 000 žien a detí.
Jedna časť z kalifovho podielu na koristi pozostávala z 30 000 žien a detí a odrezanej Dahirovej hlavy. Medzi zajatcami bolo niekoľko dievčat zo vznešených rodín Sindu. Hadžádž poslal karavánu s korisťou a otrokmi kalifovi Al Walídovi do Damašku. “Keď kalif času prečítal list, zaznamenáva Čačnama, chválil Všemohúceho Alaha. Niektoré z týchto dcér náčelníkov predal a niektoré rozdal ako odmeny. Keď videl dcéru Rai Dahirovej sestry, bol tak zasiahnutý jej krásou a kúzlom, že si od prekvapenia začal hrýzť prsty.”[5]
V útoku na Multan, zaznamenáva al Biladúrí boli medzi zajatcami služobníci chrámu v počte šesť tisíc.[6] Na základe tohto počtu môžeme odhadnúť celkový počet žien a detí zotročených v Multane. Kásim podnikol podobné výpravy do Sehwánu a Dálily, okrem iných. Jeho vcelku malá pevnosť v Sindhu mu za krátku dobu troch rokov (712-15) mohla vyniesť až tristotisíc otrokov.

Od 715 do 1000 AD:

Po Kásimovom odvolaní v roku 715 sa moslimské nájazdy s plienením a lúpením trochu zmiernili, ale malé výpravy stále pokračovali. Počas vlády jediného pravoverného umajjovského kalifa Omara (717-20) jeho pobočník Amru bin Muslim vykonal viacero džihádových expedícií proti hindským územiam a podrobil si ich; čo nepochybne vynieslo nejakých otrokov. Počas vlády kalifa Hášima bil Abdul Málika (r. 724-43) sindhský vojenský veliteľ Džunajd bin Abdur Rahman viedol viacero víťazných kampaní. V jeho útoku na Kiradž sa vrútil do mesta, vraždil, lúpil a bral zajatcov. Vo svojich výpadoch proti Udžainu a Baharimandu spálil predmestia a nalúpil veľkú korisť. [7] Korisť nepochybne znamenala zajatcov.
Potom, ako bola založená pravoverná abbásidská dynastia v 750, kalif al-Mansúr (r. 755-74) vyslal Hašama bin Amru, aby viedol svätú vojnu v Indii. On si podrobil Kašmír a zajal mnohých väzňov a otrokov [8] Napadol mnoho miest medzi Kandahárom a Kašmírom a každé víťazstvo muselo priniesť otrokov, čo nie je zaznamenané.
Veľký moslimský historik Ibn Asír (Atír) zaznamenáva v Kamil-ut Tawarikh že počas vlády kalifa Al Mahdího viedol Abdul Málik veľkú námornú džihádovú výpravu proti Indii v roku 775. Vylodili sa v Barade a v následnej bitke s miestnym obyvateľstvom vyhrali moslimovia. “Niekoľko ľudí bolo upálených, zbytok padol v bitke a dvadsať musalmánov zahynulo pri vydávaní svedectva svojej viery” zaznamenáva Asir.[9] Počet zajatcov nie je zaznamenaný.
Počas vlády kalifa Al Mamúna (r. 813-33), veliteľ Afif bin Isa viedol výpravu proti búriacim sa Indom. Po ich porážke a vraždení bolo 27 000 mužov, žien a detí zotročených.[10] Správca Sindhu ďalšieho kalifa Al Mutásima, Amran bin Musa zaútočil a porazil Multan a Kandabil a odviedol ich obyvateľov ako zajatcov.[11] Okolo roku 870 Jakúb Lais napadolAr Rukhádž (Arakóziu) a zotročení obyvatelia boli prinútení prijať islam.[12]
Ghaznávidskí okupanti:Takmer tristo rokov po Kásimových výbojoch Sultán Mahmúd vyslal sedemnásť ničivých výprav do Severnej Indie (1000-27), kde sa masovo vraždilo, lúpilo, plienilo, ničili sa chrámy a masovo sa zotročovalo. O jeho útoku na kráľa Džajpála 1001-02 zaznamenal nasledovné al-Utbi: “Alah udelil svojim priateľom takú obrovskú korisť, ktorá sa nedala spočítať, vrátane päťsto tisíc otrokov, mužov a žien. Medzi zajatcami bol kráľ Džajpál a jeho deti a vnuci, jeho synovci, náčelníci jeho kmeňa a jeho príbuzní.”[13] Odviedol ich do Ghazni na predaj.
V útoku na Nindunu (Pandžáb) v roku 1014 píše al-Utbi, “otrokov bolo toľko, že boli veľmi lacní, muži, ktorí boli vo svojej krajine vážení boli ponížení tým, že sa z nich stali otroci prostých obchodníkov (v Ghazni): Útok ďalšieho roku na Thanesar (Harjána) vyniesol moslimskej armáde 200 000 zajatcov, takže hlavné mesto vyzeralo ako indické mesto, každý vojak z armády mal viacero otrokov a otrokýň, píše Ferištáh. Z tejto expedície z Indie v roku 1019 priniesol 53 000 zajatcov. Z jeho sedemnástich výprav do Indie bola výprava do Kašmíru jediným neúspechom. Z každej víťaznej výpravy si doniesol nalúpenú korisť, ktorá obvykle zahŕňala otrokov, ale ich záznamy neboli vedené systematicky. Kalifova jedna pätina z koristi sa vždy odložila, čo zaznamenáva Tarikh-i-Alfi, obsahovala 150 000 otrokov.”[14]

To znamená, že sultán Mahmúd zajal minimálne 750 000 otrokov.
Mahmud (u. 1030) vykosil mečom základ pre islamský sultanát v Pandžábe kde ghaznávidská dynastia vládla až do roku 1186. V roku 1033 jeho nie až tak skvelý syn, sultán Masúd I zavelil na útok proti pevnosti Sursuti v Kašmíre. “Celá posádka bola sťatá, okrem žien a detí, ktoré boli odvezené do otroctva.”[15] V roku 1037 sultán Masúd, keď ochorel, sľúbil začať svätú vojnu proti Hansi ak sa uzdraví. Po uzdravení napadol a zajal Hansi. Podľa Abula Fazl Baihakiho, “Brahmani a ostatní vysoko postavení muži boli popravení a ich ženy a deti boli odvedené do zajatia.”[16]
Pomerne slabý gaznavidský sultán Ibrahim útočil na Pundžáb v roku 1079. Zúrivá bitka trvala týždne a obe strany utrpeli veľké straty. Nakoniec vyhrala jeho armáda a získala mnoho bohatstva a 100 000 otrokov, ktorých odviedol do Ghazni, zaznamenáva to Tarikh-i-Alfi a Tabakat-I Akbari.[17]


Ghaurividskí okupanti:

Sultán Muhammad Ghauri, Afgánec, spustil tretiu vlnu islamskej invázie do Indie na konci dvanásteho storočia, pričom rozšírili vládu islamu do Dillí (1206). O útoku na Benáres v 1194, “Vraždenie Hindov bolo nesmierne; nikto nebol ušetrený okrem žien a detí a masaker mužov pokračoval, až kým ním samotná zem nebola znavená”, zaznamenáva Ibn Asir.[18] Ženy a deti boli obvykle ušetrené kvôli zotročeniu. Jeho slávny generál Kutbudín Ajbak napadol Radžu Bíma z Gudžarátu v roku 1195, pričom zajal okolo 20 000 otrokov; [19] pri svojom útoku na Kalindžár v roku 1202 zaznamenáva Hasan Nizámí“päťdesiattisíc mužov dostalo otrocké obojky a planina očernela Indmi.”[20] V roku 1206 Mohamed Gaurí vytiahol do poľa, aby zničil odbojných kokárkských rebelov, ktorí sa objavili v okolí Multanu. Vyvraždenie rebelov bolo také dôkladné, že neprežil nikto, kto by mohol zapáliť oheň. “Veľká korisť s mnohými otrokmi a zbraňami, ktorá sa nedala spočítať, pripadla víťazom,” dodáva Nizám9.[21] Komentujúc obrovské množstvá otrokov od sultána Gaurího a Ajbaka, hovorí Fakhr-i-Mudabbir, ?dokonca aj chudobné (moslimské) domácnosti vlastnili početných otrokov.?[22] Podľa Ferištáha, Tristo až štyristo tisíc Kokárov bolo konvertovaných na islam” Mohamedom Gaurím[23] Tieto konverzie boli hlavne dôsledkom zotročenia.
Potom, ako sa stal prvým sultánom Indie v roku 1206, Ajbak dobyl Hansi, Mírut, Dillí Rantámbor a Kol. Počas jeho vlády (1206?10) Ajbak podnikol mnoho výprav, pričom dobyl väčšinu územia od Dillí po Gudžarát, od Lakhnauti po Lahaur. Každé víťazstvo prinieso otrokov, ale ich počet nie je zaznamenaný. Fakt že Ajbak vo všeobecnosti počas svojich výprav sa dá vyvodiť z Ibn Asirovho predpokladu, že viedol vojnu proti provinciám Hindu… zabil mnohých a vrátil sa so zajatcami a korisťou.?[24]
Súčasne Bachtiár Kildží začal rozsiahlu dobyvačnú výpravu, súčasťou ktorej boli masakry a zotročovanie v Bengálsku a Biháre vo Východnej Indii. Počet otrokov, zajatých Bachtiárom tak isto nie je zaznamenaný. O Bachtiárovi Ibn Asir povedal, že bol odvážny a podnikavý, napádal Mungír a Bihár, priniesol veľkú korisť, získal mnoho koní, zbraní a mužov to jest otrokov .[25] Počas Bachtiárovho útoku na Lakmansénu v Bengálsku v roku 1205, zaznamenáva Ibn Asír všetky jeho poklady, všetky jeho manželky, slúžky, dvorania a ženy padli do rúk víťaza.?[26]
Potom, ako sa Ajbak usadil v Dillí, otroci už viac neboli odvážaní do zámoria, ako pri skorších nájazdoch sultána Mahmúda a Mohameda Gaurího, ktorý zvykol prichádzať z Gázni. Zajatci boli potom zapojený do rôznych aktivít kráľovských dvorov a boli darovaní generálom, šľachte a vojakom.

Prebytok otrokov sa predával na trhoch Indie po prvý raz v jej histórii.

Esmeralda Zlopočasná

________________________________________
[1]. Eliot HM & Dawson J, The History of India As Told By Its Own Historians, Low Price Publications, New Delhi Vol. I, p. 119-20; Sharma SS (2004) Caliphs and Sultans: Religious Ideology and Political Praxis, Rupa & Co, New Delhi, p. 95
[2]. Lal (1994), p. 17
[3]. Elliot & Dawson, Vol. I, p. 173
[4]. Ibid, p. 181
[5]. Sharma, p. 95?96
[6]. Elliot & Dawson, Vol. I, p. 122?23,203
[7]. Ibid, p. 125?26
[8]. Ibid, p. 127
[9]. Ibid, Vol. II, p. 246
[10]. Ibid, p. 247-48
[11]. Ibid, Vol. I, p. 128
[12]. Ibid, Vol. II, p. 419
[13]. Ibid, p. 25-26
[14]. Lal (1994), p. 19?20
[15]. History of Punjab: Ghanznivide Dynasty, http://www.punjabonline.com/servlet/library.history?Action=Page&Param=13
[16]. Elliot & Dawson, Vol. II, p. 135,139?40
[17]. Ibid, Vol. V, p. 559?60; Lal (1994), p. 23
[18]. Elliot & Dawson, Vol. II, p. 251
[19]. Ferishtah MK (1997 print) History of the Rise of the Mahomedan Power in India, translated by John Briggs, Low Price Publication, New Delhi , Vol. I, p. 111
[20]. Elliot & Dawson, Vol. II, p. 232; also Lal (1994), p. 42
[21] Elliot & Dawson, Vol. II, p. 234?35
[22]. Lal (1994), p. 44
[23]. Ibid, p. 43
[24]. Elliot & Dawson, Vol. II, p. 251
[25]. Ibid, p. 306
[26]. Ibid, p. 308?09
http://www.islam-watch.org/index.php?option=com_content&view=article&id=819:islamic-slavery-3-enslavement-by-muslims-in-india-during-pre-sultanate-period&catid=65:khan&Itemid=58

Komentáře

comments